V sobotu večer, sa mi ozval mobil, pozerám obrazovku, volá mi syn. Vedel som, že je na večernej postriežke. Tichým hlasom mi oznámil, že strieľal na diviaka - lanštiaka, ale tento ranu neznačil a ušiel bez známok zásahu do blízkeho lesa. Po chvíli sa ozval znova, už optimistickejšie, že na nástrele našiel farbu.
Rýchle rozhodnutie, ja beriem farbiara KARLa a on berie jagdterrierku NELu. O necelú hodinu sme na mieste. Začína sa stmievať, rýchlo sa presúvam na označený nástrel a nasadzujem na stopu farbiara. Ten hneď zaberie a vedie ma cez poľe do zárastu prhľavy. Cestou ešte námatkovo nacházam farbu, ktorá je tmavá a otery sú v dobrej výške, čo naznačuje, že sa jedná o dobrú ranu. Za prhľavou nás čaká ďalšia prekážka, rozvodnený potok. Tento na najužšom mieste prekonáme, vrátime sa na stopu a už v lese pokračujeme ďalej. V tomto čase už bola celkom tma. Po chvíli ma začal pes intenzívne ťahať na vodítku, čo nasvedčovalo, že ideme správne a že diviak by mohol byť niekde na blízku. Rozhodol som sa o jeho vypustenie na voľnú dohľadávku. Pes radostne odbehol, zostalo hlboké ticho a očakávanie toho čo sa bude diať, či moje rozhodnutie bolo správne. Presvietením miesta kde sme stáli, sme našli dostatok farby. V určitom čase sme započuli pred nami nejaký šuchot, v tom momente sme zbadali pohyb svetla,to bol farbiarov svietiaci obojok. Podišli sme za ním, osvietili sme priestor a uvideli sme farbiara, ako si overuje diviaka, tento už bol zhasnutý.
Potom nastalo to "najkrajšie" z poľovačky. V úplnej tme vytiahnuť diviaka z lesa a to vrátane prebrodenia potoka. Všetko sa z námahou podarilo, diviaka sme vytiahli na pole, kde už mohlo dôjsť auto.
Záverom sme skonštatovali, že rozhodnutie dohľadávať diviaka v tme, ako aj jeho vypustenie bolo správne. Zachránili sme pred znehodnotením 70 kg diviny.