Vo štvrtok večer mi zazvonil telefón, predpokladal som, že niektorí z členov ma l úspešnú postriežku a hlási mi odstrel. Lenže môj predpoklad bol mylný. Volal ma kolega s prozbou o pomoc pridohľadaní jelienčaťa, ktoré na večernej postriežke postrieľal. Po krátkej informácii o strieľaní, správaní zveri po zásahu, ktoré nasvedčovalo o zásahu na "mäko", som ho presvedčil o dohľadávaní v ranných hodinách /bolo 19,oo hod./. Krátky dohovor o raňajšom stretnutí a hovor bol ukončený.
Ráno podľa dohovoru som bol s KARL-om, na mieste a začala dohľadávka. Farbiar si overil nástrel a pokračovali sme po stope na ktorej bolo pomerne málo farby, ktorá bola tmavo červené a bez akýchkoľvek náznakov zásahu na mäko. Pes pracoval s chuťou aj keď to už bola stopa stará skoro 15 hodín. Zhruba po 450 m som stratil presvedčenie o správnosti smeu dohľadávky, preto som sa vrátil na poslednú označenú farbu, psa som znova nasadil na stopu, ten znova začal pracovať, označil mi niekoľkokrát farbu, ktorá sa však úplne stratila. Pes začal hľadať v oblúkoch, viedol ma rôznymi zárastami a to bez akýchkoľvek náznakov o tom, že ideme po správnej stope. Nadobudol som presvedčenie, že sme stopu stratili. Posledná nádej, že ideme správne , bola na voľné vypustenie psa. Tento odbehol a na naše obrovské, prekvapenie sa za chvíľu vrátil a v papuli doniesol raticu z jeleňa. Túto som mu zobral a vypustil som ho znova. Tento sa zobral do smeru, kde sme končili prácu na remeni a na naše obrovské prekvapenie začal oznamovať nájdenie už zhasnutého kusu, ktorý nebol jelienča, ale jelenica. Keby som bol pokračoval v dohľadávaní tak, akom išiel pes, boli by sme k jelenici prišli cca. o 70 metrov. Čiže znova to staré overené porekadlo ver svojmu psovi.